ŽILINSKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ
A BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA

Press/ohlasy

Časopis KOD 7/2008

Jedna bábka povedala...

Volanie po konfrontácii a stretávaní sa slovenských divadiel bolo vypočuté a vznikol festival Dotyky a spojenia. Koncom júna sa v Martine uskutočnil jeho štvrtý ročník. Divadelná tvorba pre deti a inscenácie bábkových divadiel na ňom však len vypĺňajú sprievodné podujatia, sú takzvaným off-programom. O týchto inscenáciách sa nediskutuje ani na kritických platformách (reflexia inscenácii z predchádzajúceho dňa, odborné hodnotenia v diskusii a konfrontácii s divadelnými tvorcami).

Hoci sú na Slovensku tri bábkarské festivaly (Bábkarská Bystrica, Stretnutie Spotkanie Találkozás Setkání a Hráme pre vás), majú medzinárodný charakter a v ich náplni nie je zabezpečiť bilancovanie uplynulej bábkarskej sezóny na Slovenku.

Preto je logickým vyústením tejto situácie a nesporne aj víťazstvom vznik festivalu Bábková Žilina. Konal sa od 11. do 13. júna 2008 v žilinskom Bábkovom divadle.

Žilinčanom sa podarilo vytvoriť priateľskú ba až rodinnú atmosféru. Z organizačnej stránky bol festival zabezpečený výborne, záštitu nad ním prebral nielen primátor Žiliny Ivan Harman, predseda ŽSK Juraj Blanár, ale i minister kultúry SR Marek Maďarič.

Výtvarne zaujímavé je logo festivalu. V slove „bábková“ v písmenku „o“ leží bábka akoby v prenatálnom štádiu. (Veď šlo o nultý ročník.) A keďže má Bábková Žilina za pomlčkou slogan „Živý festival“, predpokladáme, že sa budúci rok bábka „narodí“. Vynikajúca bola i zvučka festivalu - so sviežou a veselou hudbou nútiacou kyvkať si hlavou či aspoň nohou do jej rytmu. Výtvarne i obsahovo bol výborne spracovaný festivalový bulletin.

Na nultom ročníku prehliadky sa okrem kamenných divadiel, ktoré existujú pod patronátmi VÚC, zúčastnili aj nezávislé (aj tzv. rodinné divadlá) a svoje inscenácie predstavili i študenti z Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU. Program dopĺňali dve diskusie (o KBT VŠMU a slovenskom bábkovom divadle).

Prehliadka bola nesúťažná, nekonalo sa kritické a hodnotiace stretnutie o zúčastnených inscenáciách. Podobne tomu bolo aj vo festivalovom denníku s príznačným menom Gašparoviny. Bol skôr humorne ladený, nesnažil sa o tradičné recenzovanie predstavení.

Priestor tu mala aj UNIMA – medzinárodná bábkarská únia. Predstavitelia jej slovenskej sekcie organizáciu predstavili a všetkým zúčastneným – jej súčasným a potenciálnym členom hovorili o plánovaných aktivitách.

V rámci programu festivalu sa konalo aj vyhodnotenie súťaže dramatických textov pre deti a mládež Artúr 2008.

Existencia tejto prehliadky pravdepodobne prispeje k zintenzívneniu vzťahov medzi bábkarmi. Rovnako môže prispieť k sprehľadneniu situácie v nezávislých divadlách, ktoré robia bábkové divadlo alebo používajú bábkarské princípy. Na Slovensku ich je viac ako tridsať (ako to vo svojej diplomovej práci uvádza študentka KBT Barbora Zamišková). Na festivale sa predstavili tie najznámejšie – PIKI z Pezinka, košická Maškrta, Teátro Neline z Budmeríc i prešovské Babadlo. Pribudol i nováčik - občianske združenie K.B.T. z Popradu, ktoré založili študentky a študent Katedry bábkarskej tvorby. Názov je teda nie len odkazom na ich alma mater ale i skratkou z krstných mien herečiek: Kristínka a Barborka Tvoria alebo Kristínka (Kováčiková) a Barborka (Zamišková) Teáter.

Divadielka z rôznych častí Slovenska predviedli rôzne témy i spôsoby ich spracovania. Líška Bystrouška prešovského Babadla priniesla zámerne poľudštený pohľad na svet zvierat. Pozerajúc na líšku, mohli sme v jej príbehu nájsť vlastné skúsenosti s láskou. Ambiciózna „lovestory z vášho lesa“ však pokrivkávala v hereckej stránke.

Plánované predstavenie Sen o zlatom šťastí zmenili aktéri divadla Maškrta kvôli zdravotnej indispozícii za staršiu inscenáciu Skrinka s dušičkami. Autorka hry a herečka divadla Jana Šebová sa snažila vyťažiť čo najviac z toho, čo slovo duša a jej význam ponúka (od vzduchu cez duchov až po výtvarníka Dušu). Tematicky trochu presýtený príbeh odohrali na funkčnej scéne Tomáša Šeba.

Aj v Teátro Neline je interpretka (Petronela Dušová) zároveň autorkou scenára. Inscenáciou Postrach Samko nadväzuje na príbeh O ukričanej Viktorke. Aj v tomto prípade pomohla a všetko vyriešila tetka Betka.

Kamoš obor divadla PIKI ponúkol inscenáciu podľa poviedky Roalda Dahla. Napínavý príbeh o tom ako sa vyvíjalo priateľstvo malého dievčatka a veľkého obra odohrali na premyslenej a vkusnej scéne Markéty Plachej. Posledným nezávislým divadlom bolo združenie K.B.T. Jeho herečky uprostred júna riešili problém, kam sa podel sneh – predviedli svoju zimnú inscenáciu Snehulenie Aničky a Barborky, no vďaka svojskému humoru a pestrej koláži básničiek, pesničiek, riekaniek, hádaniek a rozprávok úsmev na tvári nikomu nezamrzol.

Bolo by zaujímavé venovať fenoménu týchto divadiel priestor aj v osobitnej diskusii, kde by sme sa dozvedeli o ich možnostiach v oblasti získavania financií, o spôsobe práce (najmä ak sú dvaja členovia divadielka hercami, dramaturgmi, scénografmi, režisérmi...), o záujme zo strany školských a predškolských zariadení a podobne.

Katedra bábkarskej tvorby sa predstavila miniinscenáciou Strom bájok – montážou piatich Krylovových bájok. Je to výsledok práce počas prvého semestra v prvom ročníku. Podieľali sa na nej študenti troch odborov z KBT. Starší študenti predviedli Neobyčajný týždeň. Bilingválnu rozprávku (hranú slovensky i anglicky) režírovala Zoja Zupková. Maňuškové divadlo spojené s hereckým prejavom živých hercov, nabité nápadmi a humorom predviedli študenti bábkoherectva v absolventskej inscenácii režiséra Petra Palika (dnes už interného dramaturga BDŽ) Conrad - chlapec z továrne.

Oficiálne otvorilo festival predstavenie Bábkového divadla Žilina na Mariánskom námestí. Othello alebo Škrtič Benátsky, mimoriadne vydarené dielko režiséra Jakuba Nvotu a hercov BDŽ malo svoje čaro, šarm a vtip.

Druhý deň festivalu začalo Bratislavské bábkové divadlo predstavením Kráľovský detektív. Nemotorný text Václava Šuplatu sa inscenačný tím snažil preklenúť hrou ako princípom. Nepodarilo sa im to však úplne.

Košičania si ako predlohu k jednej z inscenácii uplynulej sezóny vybrali klasickú rozprávku Šípková Ruženka. Rozprávku aktualizovali - kým princezná spí, doba sa zmení, okolo hradu sa potenciálni princovia preháňajú na rýchlych autách, telefonujú a k Ruženke sa presekajú motorovou pílou.

Nitrianske Staré divadlo sa predviedlo dvoma inscenáciami. Okrem vydarenej koláže limerickov Edwarda Leara Koľko jahôd rastie na mori aj staršou rozprávkou O psíčkovi a mačičke. Pôvodne plánované predstavenia Kmotra smrť a zázračný lekár a neskôr Zabudnutý čert sa v programe zmenili z objektívnych (technických) i subjektívnych (ľudských) dôvodov. Posledné predstavenie zahralo domáce Bábkové divadlo. Manželia Piktorovci si odskočili zo svojho divadielka a u žilinčanov sa chopili réžie Dahlovej poviedky. Inscenácia nazvaná Akčantyrok je milým príbehom lásky, pre ktorú je nesmelý pán Hoppy ochotný urobiť čokoľvek. Inscenácia s výpravou Zuzany Mojžišovej-Cigánovej pohladila po duši a vo videnej alternácii Barbora Juríčková a Ján Demko ponúkla aj výborné herecké výkony.

Inscenácie bábkových divadiel na žilinskej prehliadke ukázali pestrosť prístupov a tém v súčasnom slovenskom bábkarstve. Tvorcovia si okrem písania vlastných scenárov, vyberajú rôznorodé predlohy - od klasických ľudový a umelých rozprávok, cez adaptácie rozhlasových hier po súčasnú literatúru. Inšpirujú sa Shakespearom, Roladom Dahlom, Edwardom Learom...

Vo formálnej stránke prevládali maňušky a manekýni a samozrejme odkrytý vodič alebo živý herec ako homogénna súčasť inscenácie. Ani jedna z inscenácii nepracovala so živou hudbou (hoci samozrejme, živá hudba nie je nevyhnutnosťou ani podmienkou pre kvalitnú inscenáciu), v niekoľkých inscenáciách bola použitá reprodukovaná hudba na nízkej úrovni.

Do festivalového bulletinu napísali Piktorovci žilinskému divadlu odkaz: „Keby prezident Gašparovič udeľoval Rád zlatého Gašparka, tak si ho zaslúžite Vy za tento skvelý nápad.“ Piktorovci majú pravdu!

Nultý ročník sa vydaril. Teraz je potrebné budovať tradíciu každoročného priateľského a konfrontačného stretnutia slovenských bábkarov v Žiline.

Lenka Dzadíková (študentka divadelnej vedy na DF VŠMU)


« nahor
Bábková Žilina 2008

Uskutočnila sa 11. – 13. júna 2008 v Bábkovom divadle Žilina, ktoré je prvým slovenským profesionálnym súborom (v r. 2010 bude 60-te výročie od jeho vzniku). Divadlo sa zrodilo na ochotníckej základni a aj prítomný festival, ktorý si zatiaľ zvolil úvodné či nulté „postavenie“, ako istá predpríprava, má predchodcu v amatéroch. V 70. a 80. rokoch sa v ňom každý druhý rok konala ochotnícka Bábkarská Žilina (ktorá dnes amatérom chýba). Usporiadatelia si dali do zámeru sústrediť čo najväčší počet slovenských bábkárov, už nielen stálych súborov, ale aj agentúrnych divadiel a predstavenia študentov VŠMU, aby sa bábkári nielen predstavili novšími inscenáciami, ale aj vzájomne tvorivo podnecovali. To umožňuje zvlášť ponúkaný pobyt všetkým záujemcom počas celého trvania podujatia.

Festival je príležitosťou či možnosťou nielen stretnúť sa tvorcom pôsobiacim v príbuznom odvetví, aj ním zaujatých odborníkov a hodnotiteľov, porovnať dosiahnutú úroveň i rozoznať isté nastupujúce tendencie v inscenovaní, ale najmä pripomínať sa „mestu i svetu“, že bábkové divadlá jestvujú a kultivujú nielen mlaď, lež aj dospelých, ba prispievajú aj do širšieho rozvinu divadelnej kultúry. Takto získané poznatky sú základnom na ďalšia domýšľanie i dotváranie a vyslovené hodnotenia nie sú určené ako urážky, lež výzva na tvorbu i „suchú cestu myslenia „ o bábkovom divadle a jeho estetike.

Prehliadky sa nekonávajú na odsudky, hoci sa vyslovujú na nich nie posudky, lež úsudky o predvedených predstaveniach. Priznám sa, Bábková Žilina uskutočnená v takomto rozsahu po rokoch, bez snahy konkurovať už v presadenej Bábkarskej Bystrici v rámci medzinárodných súvislostí, mi zvlášť navodzuje rozmýšľanie, ako sa na jednej strane posunulo vedomie čo je bábkárska tvorba a na druhej aj rozšírenie škály rozvíjateľov bábkového divadla na profesionálnej báze. Nemôžem už v úvode si nezaspomínať, ako sme sa na obdobnej prehliadke profesionálnych bábkárskych súborov v Žiline r. 1970 preli, v súvise s banskobystrickým uvedením hry Jiřího Jaroša Gašparko stavia domček, či ide ešte o bábkové divadlo a nie činohru, ktorú inscenujú bábkari. Diskusia sa sústreďovala najmä či Vaculíkom stvárnený čert „veselého razenia“, skôr podkušiteľ a pyšný búrač čo iní stavajú, nie je len postava blízka bábkovému divadlu. Keď sa spochybňovalo, že jeho meravé „kraťasy“, ktorými vyznačoval svoje „psychické stavy“ nie je ten kľúčový prostriedok, ktorým sa koná hercova premena v postavu.

Východiskovým prístupom mi je vystihnúť poetiku jednotlivých inscenácií a pomenovanie ich osobitostí. Iste, aj na základe diváckeho zážitku, čo vo mne predstavenie vyvolalo, rovnako s povšimnutím si ako rozohrialo náladu v hľadisku, medzi deťmi, aj dospelými. Nuž ako sa tomu-ktorému podaniu podarilo naplniť zvolené prostriedky i poetické postupy. A následne až pri sledovaní celkových súvislostí sa potom dá zovšeobecniť ako predvedené inscenácie napovedávajú v podnety aj do zovšeobecnení, na základe pozorovania čo majú zhodné a čo odlišné.

Babadlo – Prešov uviedlo inscenáciu Líška Bystrouška alebo lovestory z vášho lesa ako úpravu knihy Rudolfa Těsnohlídka Jurajom G. Mandelom v réžii i scénografii Marka Zákosteleckého. Celým ustrojením navádza že budeme vnímať čosi iné. Vstupnými mechanickými „frčkami“ sa navodzuje, že sa bude hra konať na povel akýmisi mafiánmi či teroristami. V zápätí sa hra mení v naturálne štylizovanú činohru z čias autora pôvodiny R. Těsnohlídka, daná postavami, nie však náladou, lebo príliš pritvrdená slovom i prehrávanými gestami. Evokácia „starými“ sa nekoná, a „starina“ novosť výkladu neprivoláva. Ohlásená „krehká lovestory“ o nesebeckej veľkej láske, zdá sa že prichodí, keď sa podanie mení v maňuškovú bábkohru, nie nežnú, ale dejom i stvárnením stále tvrdšiu, udupanú a rozvravenú. Bez bábkárskej disciplíny, že čo sa deje za paravanom poetikou vykrytej hry má aj dôsledne hrať a nevynárať nad bábky, čím sa ruší ilúzia hry (iná vec je otvorené bočné nahrávanie). Pritom v deji nie je nič nežné, poľovníci len poľujú a líška tiež. Tí prví zachádzajú až do lascívnosti v hre pre deti. Poetika predstavenia v tvrdom razení zamrazí naozaj až keď sa líška správa koristnícky aj pri vydupaní dúpäťa. Obraz tvrdého sveta, ustavične ohrozovanie života sa sprítomňuje, to áno, ale postupmi zvukovo-pohybového ataku v rovnakej úrovni, čo hru robí agresívnou, ale nie dramatickou, lež len opisnou. Striedanie nálady prichodí až na konci, hoci sa dalo dosiahnuť už skôr, napr. gazdiná lamentuje nad požratými sliepkami krikom, namiesto stíšeným trápením čo budú jej deti jesť, keď im zver poživeň poničila. Zmysel zápasu o vzťahy sme prečítali, ale bez katarzie, lebo neodstrelenie zaľúbeného líščieho páru je už len bonmot. Scénická konštrukcia inscenácie a výprava boli variabilné, ale jej „strihy“ boli tiež viac technológiou než navodzovaním divadelných predstáv. Réžia dbala na tempo a forte, ale nie rytmus a striedanie polôh. Atak zvyšovali aj mikroporty. A tak sme vnímali prezvučený atak, ale nie kúzelný svet, aký vie vyčariť len divadlo a bábkové zvlášť. Inscenáciu znejasňuje aj nedourčenosť adresáta. Raz chce byť pre deti a inokedy triafa dospelých.

Divadlo Maškrta – Košice uviedlo hru Skrinka s dušičkami. Scenár, réžia i stvárňovateľka interpretácie v jednote je Jana Šebová. Druhovo ide o „ukazovacie“ divadlo, ilustrované vecami a „náznakmi“ bábok (panákov i jednoduchých marionet), určené deťom a do malých priestorov ich každodenného života, najmä škôlok a škôl, ale odprvoti ponúka až vtláča otázku, prečo herečka používa mikroporty lebo „využíva“ pleybeck. Predstavenie uvádza dlhá rozprávaco-spevná expozícia, herečka len ukazuje jednotlivé obrázky a slovesne priraďuje rozličné motívy výpovedí v tej istej tónine. Nejde o hru na bábky, tým menej za bábky, či s bábkami, skôr narábanie s nimi ako bábikami. Nie premieňanie v postavičky iba navršuje floskuly, bonmoty a poučenia v epickom prúde, hoci sprvu sa javí, že helovinová noc môže prerásť v strašidelnú, ale ako rýchlo vznikla tak isto v skratke zaniká. Strieda rozprávanie s veršovaním, ale príliš v gramatických väzbách, hrá sa so slovíčkami o dušičke iste s peknou myšlienkou upratať si v duši, ale s toľkými navŕšeniami rozličností, že v nich nielen dieťa, ale aj dospelý nemôže „nepoblúdiť“, keďže sa sentencie i floskuly hovoria, ale nehrajú. Hlavná predstaviteľka sa do hry vkladala, ale zároveň zostávala v nej tá istá, hoci navodzovala rozličné prostredia, stavy a myšlienkové „poučenia“. S hracími znakmi sa hralo menej, viac hovorilo. A tak mnoho z účinnosti zostalo „v pozadí“.

Po agentúrne a sólovej bábkoprodukcii sa predstavili dve študentské inscenácie.

Katedra bábkárskej tvorby VŠMU – Bratislava, III. ročník uviedla pôvodne rozhlasovú hru Christine Noestlingerovej Conrad – chlapec z továrne ako absolventskú inscenáciu režiséra Petra Palíka. Scéna Zuzana Hlavatá, návrh bábok Sabina Liptáková. Na jednoduchom príbehu na nesprávnu adresu zaslanú plechovku s technologicky vyrobeným chlapcom, ktorého láska rodiny premení v živého a dokonalého priateľa. V závere sa dostáva do konfliktu, lebo sa „jeho zásielka“ má vrátiť a na jeho obranu vystupuje celé prostredie. Ide teda o „večný príbeh“ Janka Hraška, alebo „Máčika“, aký poznáme z ľudových rozprávok, ale v okolnostiach súčasného strojového sveta. Ten sprístupňuje už strojový nástup a výrobné prostredie, v ktorom „škatule hýbte sa“, posunuje sa výroba i komunikácia . Následne z otvorenej hry sa mení v maňuškovú bábkohru, ktorá v záverečnej obrane využíva poetiku starej „rakvičkárne“, aj s povestným tlčením kyjom. Ponáška na všetky spôsoby, ale zároveň pôvodná. Paródia na bondovský aktivizmus, ale aj večný príbeh, ako sa aj zostrojené dieťa stáva v prostredí lásky ľudským. A poteší „rodičov“, ktorí si ho osvojili a najmä je kamarátom svojho okolia. Predloha zo sveta mladosti a jej vývinu zaujala mladých interpretov do uvoľnenej hry a prudkého striedania premien, situácií, nálad, nielen hlasovej, ale aj pohybovej kadencie. Creizy komédiu s mravoukou. Šarm mlade s výmyselníctvom zrejúcim.

Druhí zástupcovia Katedry bábkárskej tvorby VŠMU - Bratislava, III. ročník si vybrali ako absolventské predstavenie scenáristky a režisérky Zoji Zupkovej tiež pôvodne rozhlasovú hru Libuši Friedovej Neobyčajný týždeň. Výprava Zoja Zupková. Rozprávku, ktorá má bilingválny ráz a sprítomňuje bábkohrovým spôsobom putovanie v týždni po svete, keď každý deň má nielen iné pomenovanie, ale aj rozdielny spôsob cestovania v snoch po rozličných prostrediach zeme. Pritom ide aj o jazykové etudy, opakovaním nabádajúce na osvojovanie si názvov jednotlivých dní. Ide teda o koláž, ktorú spája rozprávačka a uvoľnené rozpútania predstáv nápadito uskutočňuje dvojica bábkohercov. Kým tí jednoduchý koberec či karimatku menia v rozličné dopravné prostriedky a uskutočňujú presun letom, loďkou, veľrybou, bublinami, mrakmi a pod. v ľahkom premenení jednoduchej farebnej plochy vo významy, rozprávačka je z iného rodu. Nepremieňa sa, ale len o čosi posúva ďalej tú istú veršovanku a z divadelného predstavenia robí pásmo. Aj v tomto prípade ide o využitie poetiky „putovačky“, ibaže v menej skĺbenom rozpútaní.

Bábkové divadlo Žilina sa vybralo do priestoru žilinského Mariánskeho námestia, aby sa súčasnými očami režiséra Jakuba Nvotu, aj ako spoludotvárateľa autentického textu Wiliama Shakespeara Othello alebo Škrtič Benátsky, „podívalo“ sa naň postupmi parafrázy či travestie, posunom tragédie v komédiu scénografky Nataše Janíkovej a. h.. Režisér využil pritom „klasický“ prístup navádzacích začiatkov, nielen ako privolávačiek, ktoré využíva až v trojitom navrstvení. V nich priznáva, že sa chystá divadlo o tragédii žiarlivosti, ale dnešnými očami či nadhľadu. Rozvil majstrovské predstavenie bábkohercov ako činohercov v každodennom priestore, ale aj s využitím niekoľkých bábkarských znakov či premien vecí v iné významy (loďky, väzenie pod sukňou, súboje). Herci zvládali prudké striedanie scudzujúceho prejavu s ponorom do postavy, koncentrovaný výklad i karikujúci nadhľad. K spomínaným trom navodeniam o aké divadlo pôjde v strede vstupuje do hry aj civilný prejav žiarlivej ženy herca, čím podanie sa nielen scivilňuje ale ešte viacej zosúčasňuje. Temtorytmus prudkej kadencie hry mierne poklesol pri opakovanom navršovaní opäť trojitej koštovky rozličných slovenských mokov, ale znova sa vznieti do pôvodného spádu k záveru, keď sa mení kľúč pohľadu kto je vlastne vražedným škrtičom. Nie Othelo, ale Jago, ten ktorý všetko falošne navodil. Domácich bábkohercov ale aj divákov preverila aj dažďová spŕška, ktorá vystúpenie predchádzala a následný chlad podvečera. Napriek tomu účastníci sa stretli na námestí a všetko prekonali v zaujatí hrou, ktorá sa stala aj vhodným rámcom pre slávnostné otvorenie festivalu.

Bratislavské bábkové divadlo sa predstavilo „najčerstvejšou“ inscenáciou prehliadky (uvedením krátko pred ňou) Kráľovský detektív, od domáceho autora Václava Šúplatu v scénografii Zuzany Malcovej a réžii Adriany Totíkovej. Pôvodca si dal za úlohu predstaviť najmenším divákom žáner, ktorý ešte čitateľsky nepoznajú, aj s očakávaním, že v námete je možnosť upútať aj dospelých. Taký zámer si však vyžaduje veľa vysvetľovania a teda rozprávanie namiesto konania. A jeho účin znižovalo aj zvolenie si inscenátorov, že v odkrytej hre nie vodili, ale nosili malé strnuté figurky, s ktorými sa zvlášť konať nedalo. Pritom sa usilovali aj naznačiť „anglický vidiek 30. rokov minulého storočia“ a to všetko skomponovaním nechápavosti toľko raz už v rozprávkach opakovaného starého kráľa, prekonáva ho mladučká dcérka. Zámerov mali inscenátori teda viacej, ale účinok, žiaľ, z toho veľmi neplynul. Zaznelo niekoľko vtipných výpovedí, ale málo vyznela celková hra, hoci sa herci usilovali kde sa dalo štylizovať či nadsadzovať a karikovať svoje postavy, nie však ako bábkoherci (keďže sa nimi dalo málo vyjadriť) skôr len popisovaním diania. Výsledok – hra sa nehrala, ale prerozprávala.

Šípková Ruženka – klasická rozprávka v úprave Kataríny Hegedüšovej, v scénografii Miroslava Jaroša a Viery Šebejovej, v réžii Vladimíra Čada a. h. sa sprítomnila uvedením Bábkového divadla Košice. Hrali ju panákovými bábkami, striedavo odkrytou i vykrytou hrou za paravanom (ale nie dôsledne) ako aj pred ním, ale zaujímaním vzťahov k bábkami sprítomňovaným postavám. Za neveľkým, paravanom sa v rade tiesnili „hracie znaky“ a za nimi občas odhaľovali vodiči bábok. Bábkoherci akoby sa viac a z chuti prejavovali „vystúpením z hry a atakom na deti, ich oslovením. To čo scenáristka priniesla nové boli viacerí princovia už aj z nášho času, teda súčasní civilná mládenci. Zaznelo aj niekoľko, vzhľadom na dianie, protirečivých dialógov, napríklad pri výroku „keď máme po krstinách“ a práve sa konal krst. Hre málo adekvátne bolo varovanie detí, že všetko dobre dopadne, hoci inscenácia ešte len začínala žiť. Inscenácia má trvalé účinné východisko, iste bude „zrieť“ aj ďalej. Načim ju oceniť aj za „pripomenutie“ paralelizujúceho spôsobu bábkoherného podania.

Postrach Samko Teátro Neline z Budmeríc je autorskou hrou bábkoherečky Petronely Dušovej, ktorá ju interpretovala v scénografii Jany Pogorielovej-Dušovej. Ukazovaco-výtvarné divadlo podané sólistkou tetkou Betkou, ktorá ho začína otázkou či vieme čo je čitáreň. Tá sa však následne nekoná, lebo jej na scénu prichádzajú bábkami sprítomnené postavy, s ktorými sa hrá i rozpráva si s nimi i za ne, keď ju pozvú rodičia, aby pomohla prevychovať ich nezbedného syna. Do hry sa vkladá v prudkej kadencii, v nej vymieňa ako znaky postáv panáka hlavného hrdinu, hovoriacou hlavou sestry maňuškou, poštára ne jednoduchej marionete na drôte. Ten má doniesť telegram, ktoré sa však už v našej pošte nenosia. Hrá sa aj s myšou, ktorej sa bojí, ale drží ju v ruke. Samko, ktorý nedal pokoj nikomu a ničomu robí prieky, lebo má veľa energie. Ubližuje aj štyrom kuriatkam sprítomneným marionetou na motúzoch, ktoré sa stali presvedčivo mŕtvymi. Zatvorenia sa však bojí, nuž ako ho ináč napraviť? Tak tetka Betka na nápravu nezbedného Samka prizýva deti, a tie sa spontánne zapájajú do pátrania ako pomôcť. Hra detí na policajtov bola rovnako spontánna ako bábkoherečky, ktorá ich (ba aj dospelých) do takej nálady strhla „živou“ hrou, v prudkých striedaniach nálad i situácií.

Zo Starého divadla v Nitre sme mali vidieť Zabudnutého čerta, úpravu českej Drdovej rozprávky a prežili sme nezabudnuteľného Josefa Čapka O psíčkovi a mačičke v adaptácii i réžii Ondreja Spišáka, jednoduchej, ale nápaditej výprave Mária Žilíkovej. Parková lavica v strede, na boku, „nelogický“ vešiak a všade spontánne šantivá radosť chlapca a dievčaťa, vzájomne sa doberajúcich, ktorých čiapky sa menia v marionety postáv. Najprv vystupujú skoro až agresívne či atakujúce heslá do hľadiska, kým im rovno postava pôvodcu rozprávky sám Josef Čapek, v zastúpení Ivana Gontku, nenavodí možnosť oživiť svet deťom blízkych zvierat, či zahrať si na rozprávkové postavy. Hrajú štyri príbehy, z toho tri sústredenia akčne, iba tá v divadlách často hrávaná aj ako skeč o varení torty, v divadle premien jednoduchých vecí vo významy, bola tentoraz akási popisná. Našťastie inscenáciu zavŕšila mimoriadne evokačná Rozprávka o košieľke a nakoniec naznačený ďalší atak „my sme chlapci od Trenčína“ a že sa baby i chlapci zabávať spolu môžu. Chŕlenie nápadov režiséra i scénografky vnímavo naplnila šantiaca dvojica Mačička Lucia Arendášová-Barcziová a Psíček Andrej Šoltés. Hodnoverne a rovnako vložene autora Josefa Čapka sprítomnil Ivan Gontko.

Spojením troch študijných odborov prvého ročníka Katedry bábkárskej tvorby VŠMU v Bratislave, ako vstupný školiteľský čin vznikla inscenácia na motívy Krylovových bájok Strom bájok, v dramaturgii a réžii Nade Uherovej a Mereka Kobeda a kolektívnej scénografii, ktorá sa rodila hrou. Konalo sa vlastne bábkové divadlo poézie ako komponovaná montáž 6-tich bájok, spojených obrazom koreňom živiacich korunu, ktorej spor so živiteľom sa stáva nezmyslom, ale zároveň inšpiráciou prudko sa meniacich obrazov, vznikajúcich z okolia študentského bývania, s ústredným odpadkovým kontajnerom. V pohybovom konaní sa zrodilo naozaj prekvapivo výrazné obrazné podanie, v slovesných zreteľoch sa však zreteľnosť javiskovej reči ešte tak adekvátne nenapĺňala, ba miestami redukovala aj vyznenie stvárňovaných bájok.

Divadlo Piki Pezinok: Kamoš Obor stvárnilo v úprave Kataríny Aulitisovej prózu Roalda Dahla, na scéne Markéty Plachej a s hudbou Michala Ničíka. Tí, čo predstavenie hrajú – Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor sa aj sami režírujú. Bez dôsledkov na temporytme inscenácie, ktorá v nápaditej skladačkovej scéne sa mení v herecký koncert, prudko sa striedajúcich scénach. Dej evokuje stretnutie dvoch osamelých a snívajúcich postáv malého dievčatka s obrom, svet mladosti s rozprávkovým, skutočnosť so snami malej Sofie, keď sa v jednej noci z ľudského sveta dostáva do rozprávkového. Mal by sa konať strach, ale deje sa príbeh zbližovania, z hororu sa stáva komédia a z komédie lyrika. A to všetko v jednoduchom domčeku, ktorý sa „využitím“ hercov premieňa na doslova iskrenie nápadov.

Snehulenie Aničky a Barborky skupiny K. B. T. z Popradu je arénovou rozohrávkou dvoch príbehov zimy, ktorá sa nekoná, ale cez pozostatky vecí do nej Mmrázik. Cez až detskú hravosť dvoch mladých dievčat – Barbory Zamiškovej a Kristíny Kováčikovej a ich nápaditej scénografii pod režijným vedením autora Petra Palíka. Predlohu stvárňujú ako travestiu pôvodne známych rozprávok. Najprv sa len hrajú, že sa hrajú, a potom rozohrávajú nápadité a prudko sa meniace obrazce, v humornej nadsádzke, zasahovaním aj divákov. Predstavenie v kadencii strháva byť dieťaťom aj dospelých. Vzorová ukážka, čo je to radosť z hry.

Staré divadlo z Nitry sa pohralo, v réžii Ondreja Spišáka, s metaforizáciou nonsensových básní Edwarda Leara, dramaturgii Veroniky Gabčíkovej a režiséra, v preklade Ľuba Feldeka Koľko jahôd rastie na mori? Prostredie hry navodzovala až „tvrdá“ scéna kuchyne pokrytej množstvom v nej príslušiacich vecí a v ňom štvorica hercov pomenovaných podľa dominujúceho vonkajškového alebo vnútorného poznačenia Guľa, Ucháň, Nosáč a Okuliarnik, v podaní Danica Hudákovej, Lucie Korenej, Milana Vojtela, Andreja Šoltésa. Vzájomne sa posmievajú svojim neduhom, urážajú a nechápu. Zrážka posmešníkov sa premieňa v hru pri vzniku nápadu pohrať sa s vecami a dať im obrazné významy, podľa ironických päťveršových básní. „Bola loďka, bola babka atď.“ hýrivý prúd obrazov sa valí z javiska v prudkom spáde a v rušnej tónine, až v opojnej férii, čo zmôže premena vecí hrou. Škoda len, že v rovnakom forte. Navrstvovaním obrazov. Bez pôvodne navodených konfliktov, ani „lúštení“ deja či čo sprítomňujú. Iba priraďovanie. Stretnutie prvotnej surovosti s následným rozkošníctvom bábkarského výmyselníctva, dôkaz čo zmôže premena veci vo významy. Priam bábkárské školenie. Ale aj isté „zablúdenie“ v bohatosti nápadov, ktoré sa „napráva“ záverečným poúčaním, až potom, keď sa po mimoriadne efektnom požieraní kredenca všetkého, čo účinkovalo v hre, dokonca aj hercov, ako jej vyčistenie. Čo keby sa bolo čosi podobné udialo v strede hry. Osvetlením jej zmyslu nielen na záver rečami o ňom, ale náznakom premeny pováh?

Domáce Bábkové divadlo zo Žiliny zavŕšilo prehliadku jej druhou najčerstvejšou inscenáciou, ktorá mala premiéru pred týždňom. Poskytla dvojici bábkohercov opäť sa bábkarsky popasovať s rozprávkovou predlohou Roalda Dahla, v úprave Kataríny Aulitisovej a jej spoločnej réžii s Ľubomírom Piktorom v scénografickom riešení Zuzany Mojžišovej-Cigánovej, pod názvom Akčantyrok (ktorý treba čítať naopak). Hra paralelne rozvíja ohrozený život korytnačiek a zbližovanie dvoch mladých susedov práve príbehom okolo nich. Dve osamotené bytosti pestujúce svoje zvieratkárske a kvetinárske záujmy. Dej sa rozvíja v prudkých prestrihoch zo sveta ľudského reálu do pomysleného sveta živočíchov. Hra poskytla dvojici hercov Barbore Juríčkovej a Jánovi Demkovi príležitosť rozviť nielen komediálne ale aj lyrické akcie. Príbeh rozohrali v prudkých premenách odkrytej i vykrytej hry, s tromi druhmi bábok panákom, maňuškou a vystihovankami (pri rojčení o túženom). Hra o tajomstve lásky a spoznávania, otvorená deťom i tým dospievajúcim ba až spomínajúcim...

Na festivale sa konali aj sprievodné podujatia: slávnostné otvorenie a ohňová show, tri diskusné fóra (o Katedre bábkarskej tvorby, UNIME a slovenskom bábkovom divadle) ako aj vyhlásenie výsledkov súťaže na bábkársky text – Artúr 2008. Sprievodcom po predstaveniach bol stručný, ale výstižný bulletin a usporiadatelia vydali tri čísla Gašparoviny zo života festivalu.

Čo podanie na prehliadke predstavených súborov spája? Najmä dramaturgia sústredená na námety rozprávok, alebo detské príbehy, prevažne slovesnými prehovormi presahujúcimi hru pre deti aj k dospelému divákovi, ktorý spravidla účasť mlade do divadla sprevádza. Ba príhovor k dospelým aj metaforizáciou, ktorú dieťa ešte nevie adjustovať, ale neprekáža mu pri vnímaní toho, čo uvoľňuje jeho predstavu. Prevažovali vlastné úpravy pôvodne zahraničných rozprávkových textov s tromi domácimi autorskými príspevkami.

Réžijný „rukopis“ cítiť najmä v inscenáciách stálych divadiel. Menej v skupinách spoločne nazývaných neštátnymi, voľne pôsobiacimi, buď agendážnymi ale pôsobiacimi na osobnej základní, pri ktorých prevažuje samoréžia. Teda výklad bez viditeľného riadenia, prácou na základe spontaneity „ako to vyjde“.

Scénografia sa už nielen vopred pripravuje, ale aj voľne tvorí na základe premeny veci vo významy. Vzhľadom na voľbu bábok prevažovali panáky a maňušky, alebo tvorba vecných znakov z okolia hry.

Bábkoherecká tvorba bola najzreteľnejším prínosom festivalu. Zvlášť zaznela v spontánnej hre mladých bábkárov a v hrovom nadhľade bábkohercov z Nitry a Žiliny. Vyslovene iluzívne divadlo, teda vykrytá hra bábkohercov sa nekonala ani v jednom prípade, hoci jeho postupy sa vyskytovali, ale v striedaní vykrytej i odkrytej hry. Nevyskytol sa však zvlášť rozvitý vzťah bábkoherca k svoju hraciemu znaku.

Prehliadka ponúka využiť predstavené podnety aj na isté domýšľania ako sa dnes chápe i vykladá a uskutočňuje jednota bábkovosti a divadelnosti. Bábkovosť sa u nás spravidla ešte stále chápe v odôvodnení zo stavu, keď bábkové divadlo sa hrávalo len vykrytým spôsobom. Za paravanom. Zvlášť marionetami. Iluzívne. Stavením na tajomnosti „ožívania bábok“. Animáciou – rozpohybovaním bábok a rozprávaním za nimi stvárňované postavy, bola prevažne reprodukovaním príbehov s vonkajším ilustrovaním deja. Z čoho sa, vieme, odvodzovala charakteristika, že bábkové divadlo je „oživenie mŕtvej hmoty“, alebo „pohybom bábok“. Takéto zovšeobecnenia bábkovosti boli len vonkajším opisom ako sa hra s bábkami konala, bez osvetlenia čím je najprv divadlom a aké postavenie má v tomto umeleckom druhu bábkársky výraz. Bábkové divadlo sa však tak, ako každé divadlo deje hercom a nie mechanikou, ktorú ovláda. Ňou sa vyjadruje ako hracím prostriedkom či nástrojom – bábkohrou a aj pri jeho hre sa koná semióza, premeny pohyb hracieho znaku, ktorý závisí na tvorcovi narábajúcim s ním. Semiotika charakterizuje divadlo ako premenu herca v postavu prostredníctvom hlasu, konania a zaujímania vzťahov pred divákmi. Pre bábkové divadlo z toho pramení poznanie, že je premenou bábkoherca v postavu prostredníctvom hracieho znaku a slova, konania i zaujímania vzťahov s bábkou i voči bábke iba bábkohercom navzájom. Pred prijímateľmi, teda obecenstvom. Takýmto rozpoznaním osobitostí v jednote divadelného i bábkového sa uvoľňujú mimoriadne možnosti, aké sa môžu navršovať pri schopnostiach bábkoherca napĺňať hru s hracím znakom vo významy. Načo treba opakovať či zdôrazňovať tieto východiská? Aby sme rozoznali, aké poetiky podnecujú súčasné predstavenia, z čoho pramenia ich riešenia. Medzi hodnotenými príspevkami prehliadky nevyskytoval sa vyslovene iluzívny spôsob podania, ale prevažne paralelizácia otvoreného i vykrytého, alebo priamo veci vo významy meniace hry hercov.

Hodnotenie festivalu sa nekonalo prostredníctvom poroty, ale osobným prežívaním každého účastníka. Výsledný dojem sa nedá teda korigovať kolektívnym posúdením poroty, ale len otvorením vystavením sa tiež hodnoteniu priznaním, ktoré z inscenácií hodnotiteľovi zazneli najúčinnejšie. Z neštátnych divadiel to bola Snehulenie Aničky a Barborky BKT z Popradu a Postrach Samko Teátro Neline z Budmeríc. Zo študentských divadiel Conrad – chlapec z továrne VŠMU , tretí ročník Bratislava, a zo stálych divadiel O psíčkovi a mačičke Staré divadlo Nitra a experiment v priestore pod voľnou oblohou Bábkového divadla zo Žiliny Othello alebo Škrtič Benátsky. Domácim usporiadateľom načim poďakovať aj za obetavú starostlivosť o prípravu a zabezpečenie festivalu, všetko na ňom fungovalo ako hodinky. Aj starostlivosť o hostí. Takéto stretnutie slovenskí bábkoherci potrebujú a väčšina to aj využila účasťou na celom podujatí. Lebo trojdenné konanie umožňuje obsiahnuť každému príspevok všetkých zúčastnených. Načim v ňom pokračovať...

Mišo A. Kováč, divadelný kritik


« nahor
Bábková Žilina 2008

Cieľom organizátorov nultého ročníka BÁBKOVÁ ŽILINA bolo obnoviť tradíciu festivalu slovenských profesionálnych bábkových divadiel a vytvoriť podmienky na vzájomnú konfrontáciu umeleckých výsledkov jednotlivých divadiel. Podujatie získalo podporu MK SR a jeho ministra Marka Maďariča, predsedu Žilinského samosprávneho kraja Juraja Blanára a primátora mesta Ivana Harmana.

Na tomto základe oslovili organizátori (Bábkové divadlo Žilina) riaditeľov všetkých profesionálnych bábkových divadiel, ako aj majiteľov tzv. súkromných alebo nezávislých divadiel a Katedru bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave. Z pozvaných sa na festivale zúčastnili štyri profesionálne divadlá, päť súkromných divadiel a s tromi inscenáciami prišli študenti katedry. Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí ospravedlnilo svoju neúčasť hosťovaním na festivale v Poľsku.

Počas ideálnych troch dní videli účastníci festivalu štrnásť predstavení, mohli sa zúčastniť diskusie o bábkarskej katedre, semináru UNIMA a diskusie o slovenskom bábkovom divadle. Festival sa šťastne dostal do povedomia Žilinčanov úspešným večerným predstavením Othella domáceho súboru, hraného priamo na námestí. Získal sa tak bezprostredný kontakt medzi divadlom a divákmi, vrcholiacim ohňovou šou. Na záver festivalu vyhlásilo divadlo výsledky súťaže na dramatické texty pre deti a mládež ARTÚR 2008. Priebeh festivalu vtipne zaznamenávali študenti-redaktori v časopise Gašparoviny.

S plnou zodpovednosťou môžem konštatovať, že nultý ročník festivalu BÁBKOVÁ ŽILINA splnil predpokladané očakávania. Kde hľadať dôvody tohto úspechu?

Jednotlivé divadlá sa na festivale prezentovali s inscenáciami, ktoré samé považovali za najlepšie. Utvoril sa tak obraz nielen o divadlách, ale aj o situácii v slovenskom bábkarstve. Dal dostatok podnetov umeleckému vedeniu divadiel a odbornej kritike nad uvažovaním o ďalšom smerovaní profesionálneho bábkarstva na Slovensku.

Organizátorom sa podarilo zabezpečiť stravovanie a ubytovanie pre všetkých účastníkov festivalu. Nikto neutekal domov (ak k tomu nemal vážne dôvody). Každý si chcel utvoriť vlastný názor na videné inscenácie, s možnosťou pohovoriť si o nich súkromne s kolegami, kritikmi, alebo na seminároch. Vytvorila sa tak žičlivá a kritická atmosféra, po ktorej roky volali profesionálni bábkari.

Slovenskí profesionálni bábkari už dávno potrebovali takúto platformu na stretávanie. Žilina a organizátori nultého ročníka festivalu BÁBKOVÁ ŽILINA vytvorili pre to maximálne podmienky.

V Bratislave 1. júla 2008

Mgr. Vladimír Predmerský
teatrológ


« nahor

nasledujúce »
 
verzia pre staršie prehliadače | BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA © 2007