ŽILINSKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ
A BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA

Press/ohlasy

Anekdota o láske dvoch korytnačiek a dvoch ľudí

Roald Dahl – Katarína Aulitisová : AKČANTYROK. Alebo strastiplná cesta korytnačiek a ľudí k láske.

Hádam každé dieťa čítalo aspoň jednu knihu od svetoznámeho spisovateľa Roalda Dahla. Kto by nepoznal Matildu, Jakuba a veľkú broskyňu, zlé čarodejnice, továreň na čokoládu či neporiadnych Hastrošovcov. Dahlov zmysel pre komiku, napätie a šťastné rozuzlenie teší deti už od roku 1961, kedy napísal svoj prvý rozprávkový „bestseller“ Jakub a veľká broskyňa. Mnohé jeho rozprávky boli zdramatizované i sfilmované (Charlie a továreň na čokoládu /1971, 2005/, Čarodejnice /1990/, Jakub a obrovská broskyňa /1996/, Matilda /1996/ a iné).

Dahlova tvorba pre dospelých nie je o nič menej populárna. Jeho záľuba v príbehoch so šokujúcou pointou z neho robí autora príťažlivého pre takmer všetky vekové kategórie. Spomeňme Príbehy nečakaných koncov, Aj jahňa môže zabiť, Ľúbostné rošády. Dahlove poviedky sú majstrovskými cvičeniami fantázie a brilantného spisovateľského štýlu okoreneného kultivovaným čiernym humorom, geniálnou zápletkou a prekvapením na záver.

Kúzlo Dahlovej imaginácie učarovalo manželom Piktorovcom. Potvrdzuje to aj inscenácia Kamoš Obor, v ktorej sa im úspešne podarilo prepojiť svoje bábkarské cítenie s Dahlovou poetikou. Toto spojenie zafungovalo i v inscenácii Akčantyrok. Tu už Katarína Autlitisová a Ľubomír Piktor nestoja na javisku, ale sedia medzi divákmi a pozerajú na svoj výtvor, ktorým ukončili divadelnú sezónu 2007/2008 v Bábkovom divadle v Žiline.

V úvode rozprávkovej knižky AKČAN TYROK opisuje Roald Dahl detstvo svojich detí, keď bola korytnačka najmenej náročným domácim miláčikom. Bolo možné ju lacno kúpiť v ktoromkoľvek obchode so zvieratami. Korytnačky sa dovážali zo Severnej Afriky, natesno natlačené v klietkach bez potravy a vody. Obchodovanie nakoniec vláda zakázala.

Možno i touto poznámkou Roalda Dahla sa inšpirovala autorka scenáru Katarína Autlitisová, keď predlohu doplnila a orámcovala korytnačou láskou. Príbeh zamilovaných korytnačiek rozpráva ocko korytnačka svojim korytnačím detičkám a korytnačej manželke.

Začalo sa to takto : V jednej krásnej korytnačej krajine, kde na lúkach rástli korytnačkovníky a po oblohe lietali korytniaci, žil mladý a odvážny korytnačiak a prekrásna korytnačka. Pri plavbe loďou ich zastihla hrozná búrka, v ktorej sa jeden druhému stratili. Korytnačiak sa dostal do obchodu so zvieratami, kde si ho kúpila slečna Silverová a dala mu meno Alfie.

Slečnu Silverovú tajne ľúbi jej sused pán Hoppy. Jeho láska však u nej nenachádza odozvu, lebo všetka pozornosť slečny Silverovej je orientovaná na korytnačku Alfieho. Pán Hoppy túži pre svoju lásku urobiť niečo výnimočné. Chcel by byť Tarzanom, ktorý by zachránil ženu svojho života z rúk nebezpečného King-Konga, alebo Spidermanom, či Supermanom. Keď sa dozvie, že slečna Silverová túži po tom, aby bol Alfie väčší a ona sa mohla na ňom voziť, skrsne mu v hlave plán. Poradí slečne Silverovej čarovné zaklínadlo na rast korytnačiek, ktoré je nutné Alfiemu hovoriť vždy pri jedle.

„Akčantyrok, akčantyrok,
Eďub ot erp abet akčarh.
Íčats as nel ťaváchpan,
Éklev olet šeďub ťam.
Zeb itselob a zeb kúm,
Eďub z abet kubilav.“

Nakúpi korytnačky rôznych veľkostí a postupne vymieňa Alfieho za stále väčšiu a väčšiu korytnačku. Jeho snaha je nakoniec ocenená. Láska zvíťazí nie len medzi pánom Hoppym a slečnou Silverovou, ale i medzi korytnačiakom Alfiem a korytnačkou Karolínkou, ktorí sa nakoniec nájdu, vrátia sa domov a o pár rokov rozprávajú tento príbeh svojim korytnačiatkam.

Tieto dve lovestory zobrazili tvorcovia pomocou dvoch výtvarne navzájom komunikujúcich scénických objektov. Menší, statický, predstavuje lavičku pred kinom. Druhý, variabilný, objekt znázorňuje prales a po otočení dom s dvoma balkónmi. Na prvom poschodí býva slečna Silverová s Alfiem, na druhom pán Hoppy.

V inscenácii sú použité pestrofarebné maňušky, ktoré dopĺňajú groteskne ladenú výpravu. Zuzana Mojžišová – Cigánová zasadila scénu i kostýmy do obdobia nemého filmu. Predstavy pána Hoppyho sú inšpirované komiksom a tieto fantaskné obrazy sú podporené svetelnou zmenou i echom. Ako to už v snoch býva, charakteristická je pre ne hyperbola. A tak sa z pána Hoppyho stáva superhrdina či veľká korytnačka. Scénografka na ilustráciu využíva plošné bábky a nadrozmerné rekvizity. Prológ o stroskotaní lode sa odohrá prostredníctvom tieňohry.

Scéna, bábky i kostýmy podporujú sviežosť a hravosť deja.

Hudba českého divadelníka a hudobníka Jiřího Vyšohlída dotvára atmosféru „strastiplnej cesty korytnačiek a ľudí k láske“. Autorskú hudbu dopĺňa výber filmovej hudby zo známych hollywoodskych trhákov.

Hravosťou a nápadmi srší celá inscenácia. Jednotlivé rekvizity sa v rukách hercov neustále premieňajú – napr. z palice na zbieranie odpadkov vytvoril pán Hoppy, srdce, kvet a i. Filmová technika poslúžila tvorcom pri „pretočení“ akcie späť, ktorú zvládli herci vynikajúco. Táto choreografická vsuvka, ktorá je náročná na presnosť hereckej akcie, dôvtipne oživuje dej a dynamizuje temporytmus hry.

Charakter zaľúbeného pána Hoppyho vierohodne stvárnil Ján Demko, ktorého alternuje Peter Dobiáš. Čerstvá absolventka Barbora Juríčková, ktorú alternuje Bibiana Tarasovičová, sa žilinskému publiku predstavila v celom svojom talente. S ľahkosťou zvládla detské šantenie malých korytnačiat i atraktívnu dámu stredného veku, slečnu Silverovú.

Manželom Piktorovcom sa opäť podarilo preniesť na javisko neočakávané obraty a vtip anglického autora Roalda Dahla. Predlohu doplnili o svojský štýl. Slová naplnili humornými akciami a bábkarskými „kúzlami“.

Nechajme sa prekvapiť, ktorá z ďalších rozprávok Roalda Dahla zaujme Katarínu Aulitisovú a Ľubomíra Piktora natoľko, že sa ju pokúsia zinscenovať. Kombinácia anglického humoru a pezinského bábkarstva sa ukázala ako dobrá cesta.

Tvorba Piktorovcov nestráca na kvalite či už režírujú samých seba, alebo svojich kolegov.

Barbora Paliková


« nahor
Necigánim!

Peka Pažiš : ROMALDÍNO A KAMILA.(Romane paramisa-Rómske rozprávky.)

216 premiérou spúšťa Bábkové divadlo Žilina akciu s názvom KULT – TÚRA. Svojim divákom chce priblížiť iné kultúry, kultové osobnosti a ich diela. Inscenáciou Romaldíno a Kamila predstavujú detskému publiku rómske etnikum, ich príbehy, rozprávky, obyčaje.

Údajným autorom predlohy je Peka Pažiš. Tento neznámy ľudový rozprávač je, podľa bulletinu, charakteristický komponovaním dramatických a humorných historiek, v ktorých prepája známe príbehy s vlastnými a rozprávkovými. Často tým narúša časovú os, pletie obdobia i miesta. Ak by mu niekto neveril, pod posteľou ma prichystanú sekeru a na jazyku slovo: „Necigánim!“

Svojrázny Pažišov štýl okorenený slovným vtipom zapasoval dvojici Peter Palik a Kamil Žiška, ktorí sa ho rozhodli pretaviť do dramatickej podoby.

Peka Pažiš začína svoj príbeh úplne od začiatku. Deloro sa rozhodol stvoriť dokonalého človeka. Zamiesil cesto, vymodeloval z neho „ujka pajka“ a vložil ho do mikrovlnnej rúry. Vytiahol ho však veľmi skoro a tak bol prvý človek „biely jako Lucinka Biéla“. Nazval ho gádžom. Druhý pokus dopadol úplne opačne. Cesto sa mu spálilo a bol z neho černoch. Pri treťom pokuse už bol Deloro opatrný. Hral si pri pečení na husliach a po dvadsiatich minútach vyskočil z pece krásny čiernooký mládenec. Volal sa Roman. Keď sa Deloro nepozeral, Roman bez poďakovania ušiel. Založil si nielen osadu, ale i rodinu. Žena Romana, veštica - bufetárka, mu porodila syna Romaldína. Deloro však nezabudol na Romanov útek a do cesty mu poslal zelenooké dievčatko, ktoré našli s Romanov na ceste. Podľa vône mu dali meno Kamila. Romaldíno s Kamilou spolu vyrastali. Spolu sa hrali a spolu aj kradli kapustu. Keď policajt hľadal v osade zlodeja, Romaldíno zobral všetku vinu na seba, aby ušetril Kamilu. Vtedy mu mama povedala pravdu: „.. neni tvoja sestra. Sme ju adaptuvali.“ Romaldíno Roman bol zatknutý. Vianoce boli u Romanovcov smutné. Ozývalo sa len tiché:

Raťori sentňori,
sa sovel lošanel,
paše leste duj džene bešen,
le sentne čhavore ikeren,
o gulo Jezusko sovel,
nebiko čhavo sovel.
(Tichá noc)

O rok neskôr boli už dve stoličky prázdne. Romana nezvládla ťažkú sociálnu situáciu a jej duša odletela. Tretie sviatky boli ešte horšie. Ešteže Romaldína prepustili skôr za dobré správanie a pekné spievanie. Celá osada, otec i s novu ženou Irenou ho vítali. Okrem Kamily. Tú vyhnali. Romaldíno sa ju rozhodol hľadať. Musel prekonať viaceré prekážky, ktoré mu pripravil Deloro. Oživiť smradľavého deda, pobozkať škaredú žabu, vyliečiť trojhlavého draka, vyriešiť hlavolam veľkého pytóna, až sa dostal do neba, kde našiel svoju milú Kamilu. Deloro ich vyprevadil domov. Obaja sa mu poďakovali a žili spoločne vo veľkej láske.

Inscenátori spracovali príbeh o naprávaní chyby veľmi originálne. Poslúžili im na to staré futbalové lopty. Hneď v úvode prichádza rozprávač (Ján Demko)s roztrhnutou loptou. Pokúša sa ju predať divákom. Ponúka ju ako kvalitnú rukavicu či teplú čiapku. Z hľadiska sa presúva na javisko, kde horizont tvorí plot z vlnitého plastu. Pomocou tieňohry zobrazujú tvorcovia príbeh o stvorení človek. Plot je neskôr využitý i ako paraván alebo ako had. Predné svietenie mu dodáva kovový odtieň. Rozprávač, ktorý nás sprevádza dejom, podľa situácie mení svoju podobu. Na premenu mu slúžia spomínané lopty. Tie boli hlavným stavebným materiálom pri tvorbe bábok, scény, postáv, akcií. Klára Fonová, mladá česká scénografka, sa s loptou ako objektom popasovala naozaj bábkarsky. Všetky postavy sú vytvorené z lôpt, ktoré nahrádzajú hlavy, a dotvorené kostýmom. Bábka Romaldína je tvorená mikinou, Kamila je doplnená veľkou sukňou, Roman bičom a klobúkom, Romana zásterou, na ktorej je pripevnených veľa čiernych balónov predstavujúcich deti točiace sa okolo maminej sukne. Výtvarníčka použila kožené torzá lôpt i ako masky – napríklad, policajt si dáva helmu. Veľmi vtipne je vyriešená i osada, ktorú Fonová zhmotnila cez posplietané čierne balóny. Nedá sa nespomenúť bábku draka, ktorá sa vďaka dlhým tyčiam presúva z javiska nad hľadisko, čím naberá priestor a pôsobí presvedčivo. Všetky bábky a masky sú veľmi efektné i praktické. Vďaka tomu nerobí hercom problém hrať s nimi i bez nich. Okrem lôpt a plastu sa na scéne objavujú pneumatiky. Z nich bábkoherci skladajú auto, motýľa, vianočný stôl atď. Výtvarná zložka inscenácie je jej najsilnejšou stránkou.

Bohužiaľ, tou najslabšou je zložka hudobná. Rómska tematika si zaslúži kvalitné hudobné spracovanie. Toho sa tá žilinská nedočkala. Hudobný vklad Kamila Žišku, ktorý je známy svojou muzikálnosťou, na žilinskom javisku pokrivkával. Slabá hudobná stránka ešte viac podlomila herecké akcie i spevácke časti. Divák si chcel aspoň nohou podupkávať, no nemal na čo, lebo amatérska nahrávka hudobného motívu objavujúceho sa v inscenácii veľa rómskeho temperamentu neobsahovala.

Režisér ovenčený doskami potvrdil svoj talent vytvárať zaujímavé obrazy podporené dobrými nápadmi, no asi musí mať pri sebe prísneho dramaturga, ktorý zastaví proces hľadania a ten vystrieda procesom čistenia. Žilinčania by sa tak vyhli akciám bez pointy, rozpačitému temporytmu a celkovej neistote.

Herecky opäť potešil Ján Demko, ktorý zvládol plynulo prechádzať z postavy na postavu, od žaby až po Delora. V tejto inscenácii sa žilinskému publiku predstavil mladý herec Jan Homolka v postave Romaldína. Hip-hoperský charakter sa mu podarilo úspešne predať divákovi. Jeho lásku Kamilu stvárnila Barbora Juríčková, ktorá ukázala, že tanečne cíti rómsku živelnosť. V postavách rodičov Romana a Romany sa predviedli Juraj Abafi a Bibiana Tarasovičová.

O dobrých inscenáciách sa píše ťažko, o zlých dobre, lebo je im čo vytknúť, no najhoršie sa píše o inscenáciách, ktoré mali nádej byť vynikajúcimi, no zostali na pol ceste. Dúfam, že tvorcovia si uvedomujú, že sa ocitli tesne pred cieľovou rovinkou a nenechajú si ujsť pretrhnutie cieľovej pásky. Vyšla by nazmar snaha všetkých tvorcov. Držím Žilinčanom palce i pri ďalších projektoch KULT – TÚRY. Nech ich túra s jasným smerom dosiahne i vytúžený cieľ.

Barbora Paliková


« nahor
Rozprávky pre neposlušné deti a starostlivých bábkarov

Dušan Taragel:

ROZPRÁVKY PRE NEPOSLUŠNÉ DETI A ICH STAROSTLIVÝCH RODIČOV

Dramatizácia a dramaturgia: Eduard Kudláč,
Úprava a pohybová spolupráca: Dušan Musil a.h.,
Scéna, kostýmy a bábky: von Dubravay, a.h.,
Hudba: Andrej Kalinka, a.h.
Texty piesní: Jozef Mokoš, a.h.,
Réžia: Pavla Musilová, a.h.

Hrajú: Ivana Danková, Bibiana Tarasovičová, Jozef Abafi, Ján Demko, Juraj Tabaček

Premiéra: 26. október 2007, Bábkové divadlo Žilina

Úspešná nezvyčajná rozprávková kniha autorov Dušan Taragel a Jozef Gertli Danglár vyšla v roku 1997. V rokoch 1998 a 2000 sa dočkala ďalších vydaní. Bola preložená do šiestich jazykov (do češtiny, slovinčiny, chorvátčiny, poľštiny, úryvky z nej aj do nemčiny a španielčiny). Kniha má aj voju zvukovú podobu – v slovenčine ju nahrala Oľga Belešová a v českej mutácii Aňa Geislerová.

Nezvyčajné rozprávky o nepolepšiteľných deťoch inšpirovali inscenácie už niekoľkých ochotnícky súborov. Stali sa tiež východiskom pre úspešnú inscenáciu Paskudárium Divadla Piki, ktoré ju hráva dodnes. Piktorovci vsadili na minimalistickú, variabilnú scénu a ako vždy, manželia hrajú v predstaveniach sami a dobre.

Inscenovať niekoľko príbehov z knihy Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov sa rozhodli aj v Bábkovom divadle v Žiline. Do rovnomennej inscenácie vybrali štyri rozprávky - o lenivom Tónovi, o pažravom Petríkovi, o Anči, ktorá sa neumývala a smrdela a Rozprávku o Ferkovi, ktorý robil všetko naopak. Ani jedno z detí sa nepodarilo z ich neposlušnosti a zlozvykov vyliečiť, a tak smradľavú Anču zavreli do chlieva a ostatných si nakoniec odniesli tajomní Özrottö, Krum, či záhadní starček – liečiteľ.

Žilinská inscenácia má drobný dramaturgický, či skôr scénografický problém. Akoby tvorcovia úplne nedôverovali svojmu rozhodnutiu, inscenovať príbehy v prostredí evokujúcom laboratóriom. Kombinovali ho s prvkami múzea. Po ceste do hľadiska divák vidí vystavené exponáty (vo vitrínkach ako v múzeu) týkajúce sa jednotlivých detí a ich zlozvykov. Napríklad obal od keksíka, ktorý patrí k príbehu o pažravom Tonkovi. Úplne mätúcim prvkom scénografie bola polovica hľadiska obtočená páskou s nápisom „pozor plyn“. Práve to, že si tvorcovia ako rámec inscenácie zvolili návštevu v laboratóriu profesora Samojeda, uškodilo jej scénografii a výtvarnosti.

Dominantným scénografickým prvkom je konštrukcia poloblúka s posuvnými paravánmi v bielej farbe. Z jeho hornej časti vystupuje široká rúra. Jednotlivé rozprávky sa však odohrávajú v domovoch detí. Scéna tak pôsobí rušivo, neprakticky a nevyužiteľne.

Jej výhodou sa stalo, že v kontrapunkte k nej výtvarne vynikajú bábky. Tie sú veľmi pôsobivé. Ide o manekýnov s nadrozmernou dĺžkou končatín. Charakteristická črta každej postavy je prenesená do výzoru bábky. Anička, ktorá sa neumývala má dlhé, strapaté, čierne vlasy, pažravý Tonko má veľké ústa a jeho oblečeniu dominuje podbradník. Bábka lenivého Tóna nemá nohy, (veď aj tak bol taký lenivý, že by neurobil ani krok a večne sa nechával nosiť na chrbte svojich rodičov) a vynikajúca bola i bábka Ferka. Animovaním jeho štíhleho, dlhého a pružného tela vznikali komické scény.

Kostýmy sa vyhýbali farebnosti a boli navrhnuté v súlade s myšlienkou - prostredím laboratória. Profesor Samojed mal na bielej košeli a svetlých nohaviciach zlatý plášť, okolo krku zlatú trubicu a na hlave v pohotovostnej polohe priehľadný štít na tvár.

Štyria herci, ktorí boli pomocníkmi profesora Samojeda, animátormi bábok, starostlivými rodičmi, či liečiteľmi neposlušnosti detí mali sivé overaly s kapucňami. Podivuhodný prvok kostýmu, ktorý evokoval skôr vesmír ako laboratórium bola trubica, ktorá spájala overal v oblasti hlavy a chrbta. V jednotlivých úlohách si herci na overaly obliekali nefarebný odev (pôsobiaci ako pyžama), strihovo prispôsobený role (napr. vojak).

Príbehy neposlušných detí uvádza profesor Samojed. Hrá ho Jozef Abafi. Jeho výstupy sú spojovacím prvkom rozprávok. Oslovuje deti a pýta sa na ich skúsenosti s takýmito neposlušnými spolužiakmi a kamarátmi a všetko si zapisuje. Hoci Abafi zvláda improvizovaný rozhovor s divákmi, výstupy sú rozpačito krátke. Nie sú teda plnohodnotnou interaktívnou prestávkou, skôr vyvolávajú pocit retardácie dynamiky predstavenia.

Herecká zložka je takpovediac príjemná - herci sa úspešne vyhli afektu. Dominuje skúsenejšia, presvedčivejšia časť hereckého súboru – Bibiana Tarasovičová a Ján Demko.

Svieža hudba Andreja Kalinku spolu s vtipnými a nápaditými textami piesní od Jozefa Mokoša dodali inscenácii, (ktorú akoby laboratórne prostredie ťažilo) ľahkosť.

Bábkové divadlo Žilina oslovilo čerstvú absolventku bábkarskej réžie na VŠMU Pavlu Musilovú. Tá sa snažila o vytvorenie vyváženej inscenácie. Dala priestor hercom, bábkam, na niektoré výstupy použila aj techniku tieňového divadla a jeden obraz vytvorila ako krátky vtipný výstup s maňuškami. Musíme však podotknúť, že využitie projekcie v tejto inscenácii bolo zbytočné a rušivé.

Výber textu hodnotíme pozitívne. Taragelove rozprávky ponúkajú pre divadelné spracovanie bohatý materiál. Navyše, v profesionálnom divadelníctve sa tohto textu okrem Piktorovcov ešte nik nezhostil. No, bohužiaľ inscenátorom žilinskej inscenácie sa nepodarilo naplno využiť svoje možnosti. Ak ich (režiséra a scénograf) však máme hodnotiť ako začiatočníkov, čerstvých absolventov školy, môžeme skonštatovať, že na začiatok to nie je zlé a držíme palce, aby si slovenské profesionálne bábkarské umenie udržalo mladých ľudí nadšených pre toto umenie.

Lenka Dzadíková
7.11.2007 a 15.12.2007


« nahor

«predchádzajúce | nasledujúce »
 
verzia pre staršie prehliadače | BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA © 2007