ŽILINSKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ
A BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA

Press/ohlasy

Čo sa zrkadlí v bdž

Ján Štrbák: ZRKADLOVO ALEBO VŠETKO NAOPAK

Réžia: Ján Štrbák, a.h,
Dramaturgia: Eduard Kudláč,
Hudba: Miloslav Kráľ,
Scéna: Ján Zavarský a.h,
Kostýmy a bábky: Eva Farkašová, a.h.


Osoby a obsadenie: Maka, Kvet Narcis – Bibiana Tarasovičová
Otec – Ján Demko
Narciska – Ivana Danková
Sova Táňa – Jana Eliášová
Ryba Biba, Žiačka - Milada Filipčíková
Rak Peter, Slon Lietavec – Peter Hejhal
Pavúk Riško, Pretekársky Slimák – Juraj Tabaček
Ježko Jožko, Had Krasokorčuliar, Žiak – Jozef Abafi

Premiéra: 27. 04. 2007, Bábkové divadlo, Žilina

Ján Štrbák (1972) ukončil štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Jeho meno je späté so združením pre nezávislé divadlo STROMY. Po krátkom období v slobodnom povolaní sa stal prodekanom Divadelnej fakulty VŠMU, no vo svojej divadelnej činnosti naďalej pokračuje.

Štrbák vyštudoval réžiu, ako sa jej na škole hovorí, „činohernú“. To preto, aby sme dokázali rozpoznať študentov réžie z bábkarskej katedry a z katedry réžie a dramaturgie. Samozrejme, že „činoherní režiséri“ nemajú vstup do bábkových divadiel zakázaný. Práve naopak. Veď aj Štrbákov pedagóg – vedúci jeho ročníka Ľubomír Vajdička režíroval v slovenských bábkových divadlách štyri inscenácie, ktoré stoja za reč.

Ján Štrbák sa s bábkami stretol v žilinskom Bábkovom divadle. Doposiaľ tu pripravil dve inscenácie a obe podľa vlastného scenára. Najprv to bol Spravodlivý autobus a v apríli 2007 mala premiéru inscenácia Zrkadlovo alebo všetko naopak.

Štrbák je označovaný za režiséra so silným filozofickým akcentom. Filozofickosť sa zrkadlí aj v jeho texte. Rozprávka je o malom, neposlušnom dievčatku Narciske, ktorá pri rannom umývaní utečie do zrkadla, kde je všetko naopak: hady sa korčuľujú, slony lietajú, slimáky sú super rýchle, stromy rastú zhora nadol... Narciska pomôže hadovi vyzuť korčuľu. Stretne raka zaľúbeného do ryby a pomôže mu vyznať jej lásku. Ryba a rak sa spolu zosobášia a majú dieťa, ktoré je ani ryba ani rak. Takýchto vtipných momentov je v hre viacero. Autor má milé nápady a nevtieravou formou odovzdáva posolstvo o vzájomnom chápaní sa, akceptovaní, o láske a zvedavosti. Narciska stretne rôzne zvieratá, ktoré sa správajú „opačne“ a ochotne im pomôže s ich problémom. Vďaka zážitkom z výletu do Zrkadlova sa hrdinka naučí slušnosti a pokore. Vracia sa k svojim rodičom a je opäť trojročným dieťaťom, ktoré sa chystá do škôlky.

Samotnú inscenáciu sprevádzajú piesne s výbornými Štrbákovými textami, v ktorých sa okrem nápaditej hry so slovíčkami mihnú aj kvalitné rýmy. Hudbu, príjemnú do ucha zložil Miloslav Kráľ.

Zaujímavá je výtvarná stránka inscenácie. Pri jej tvorbe sa stretli Ján Zavarský (scéna) a Eva Farkašová (bábky). Táto dvojica spoločne navrhla výpravu niekoľkým inscenáciám už v polovici 70-tych rokov v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave.

Pre žilinskú inscenáciu navrhol Zavarský na prvý pohľad sterilne pôsobiacu, bielymi kachličkami dláždenú kúpeľňu. Nepatrným farebným prvkom sú len vodovodné kohútiky – červený a modrý. Scéne dominuje zrkadlo nad umývadlom. Pod ním je skrinka s dvierkami - dosť veľká na to, aby sa predstaviteľka matky mohla dostať za scénu, kde vodí bábky. Tento moment hrá do karát koncepcii, v ktorej je dej rámcovaný a pretkávaný výstupmi rodičov Narcisky. Tí sa jej v závere priznávajú, že strojcami príbehu, ktorý zažila v Zrkadlove boli vlastne oni.

Kúpeľňová stena má aj dva otvory, akoby okná, ktoré režisér vhodne využíva. Otvoria sa a zjavia sa v nich rodičia alebo Narciskini spolužiaci. V tomto prípade javiskové postavy vznikajú tak, že dvorozmerné telá doplnia herci svojimi hlavami.

Na bielej scéne vynikli farebné bábky Evy Farkašovej. Hlavná postava Narciska má nezbedné ryšavé vlasy v dvoch vrkočoch a farebné zeleno-žlto-oranžové šaty. Jej tvári dominujú zvedavé oči a červené líčka. Bábka je svojim typovým zaradením manekýn, no len vo výstupoch, keď ju vodia herci – rodičia v prostredí kúpeľne. V krajine Zrkadlovo je bábka Narcisky menšia a vodená ako maňuška. Bábkoherečka Ivana Danková modulovala svoj hlas do detskej polohy, no udržala ho v istých hraniciach tak, aby nepôsobil príliš maznavo a afektovane.

Ďalšie bábky navrhla Farkašová v rovnakej poetike a farebnej škále ako Narcisku. Zaujímavé však je ich vodenie. Vo chvíli, keď sa Narciska premiestni do Zrkadlova, za výrazného svetelného efektu mizne zrkadlo a uprostred bielej steny tak vzniká paraván. Väčšinu bábok animujú herci pomocou spojenia magnetu v bábke a na druhej strane paravánu. Nepatrí k nim napríklad Pretekársky Slimák, ktorý „prefrčí“ po spodnej lište paravánu.

V inscenácii je použitie bábok kombinované s výstupmi dvoch hercov – predstaviteľky matky Bibiany Tarasovičovej a predstaviteľa otca Jána Demka. Ich herecké výkony sú vyvážené, ide totiž, ako sme sa presvedčili aj v iných predstaveniach BDŽ, o nadaných hercov. Niektoré výstupy otca sú ozvláštnené vtipným, parodovane operným spevom. Tieto výstupy sú zároveň prvkom, ktorý spája Zrkadlovo s kúpeľňou. Otec v pravidelných intervaloch prichádza, vždy si oblieka ďalší kus oblečenia (nohavice, košeľa, kravata...) a pýta sa dcéry, či sa už umyla a učesala, aby stihla prísť načas do škôlky a on s mamičkou do práce. Demkove výstupy sú ladené komicky. Nevie si poradiť s oblečením nohavíc, košeľu si oblieka naopak a podobne. To samozrejme detského diváka baví. Miestami aj viac ako samotný príbeh v Zrkadlove.

Inscenácia by isto zniesla viac hravosti, ktorá by mohla viackrát prevýšiť vážnosť a filozofickosť rozprávky. No inscenácia Zrkadlovo,alebo všetko naopak je decentná a vtipná. A to, ako sa javí v konkurencii dnešnej divadelnej (nielen bábkovej) tvorbe pre deti, nie je málo.

Lenka Dzadíková 27. 04. 2007


« nahor
Othello, škrtič žilinský

William Shakespeare – Jakub Nvota: OTHELLO ALEBO ŠKRTIČ BENÁTSKY

Scenár a réžia: Jakub Nvota a.h.,
Scéna a kostýmy: Nataša Janíková a. h.,
Hudba: Andrej Kalinka,
účinkujú: Jozef Abafi, Bibiána Tarasovičová, Ján Demko, Ivana Danková, Jana Eliášová, Milada Fipčíková, Lukáš Púchovský a.h. Juraj Tabaček.

Premiéra: 15. 6. 2007, Bábkové divadlo Žilina

(Písané podľa predstavenia v BDŽ v novembri 2007)

Inscenácia žilinského Bábkového divadla Othello alebo Škrtič benátsky sa dostáva do zaujímavej konfrontácie hneď z dvoch pohľadov. Je jednou z troch bábkových inscenácií Shakespearovej hry v divadelnej sezóne 2006/2007 a tiež jednou z troch inscenácii drámy Othello v kalendárnom roku 2007. K Othellom v tomto prípade počítame aj hru Pauly Vogel Desdemona, hra o vreckovke, ktorú v bratislavskom Divadle a.ha uviedol mladý inscenačný tím zložený zo študentiek Divadelnej fakulty VŠMU. Vogel sa v hre inšpirovala Shakespearovou tragédiou, no rozvíja v nej len osudy ženských postáv. Zatiaľ posledný slovenský Othello vznikol v Divadle Astorka Korzo ´90. (Režisérom inscenácie je Juraj Nvota, otec Jakuba Nvotu - režiséra žilinského Othella.) Isto nemožno brať na tieto tri inscenácie rovnaký meter, no sú zaujímavou ukážkou divadelnej pestrosti a tvorivosti. Ten istý príbeh, tí istí hrdinovia, no vždy inak.

Ak chceme použiť frázu, môžeme povedať, že Shakespeare je veľký dramatik. Jedným dychom môžeme dodať - tak veľký, že svojimi hrami dosiahne aj do repertoáru bábkových divadiel. V Bratislavskom bábkovom divadle naštudoval Kamil Žiška Búrku, do nitrianskeho Starého divadla priniesol Karel Brožek Macbetha a bábkarskú shakespearovskú trilógiu zavŕšil na konci sezóny žilinský Othello.

Jakub Nvota hru naštudoval ako pouličné divadlo. Počas slnečných dní potešila návštevníkov festivalu Dotyky a spojenia v Martine aj Divadelnej Nitry. Pred prichádzajúcou zimou sa inscenácia ukryla na klasické javisko. Nemožno povedať, že by jej výrazne ublížilo, no spontánne reagujúci v bezprostrednej blízkosti stojaci diváci sú predsa len významným atmosférotvorným činiteľom. Navyše, kočovnej divadelnej skupine, ktorú herci v inscenácii predstavujú viac pristane námestie, než „kukátkové“ javisko.

Autori hry sú uvedení dvaja - Shakespeare aj Nvota. Škrtič Benátsky nie je totiž ani „na motívy“, nemožno hovoriť ani o úprave. Nvota si z Othella vzal základný príbeh. Použil niektoré veršované pasáže, no značnú časť textu dopísal sám. Príbeh je nielen rámcovaný príchodom a odchodom divadelnej skupiny, je aj pretkávaný vstupmi, v ktorých herci „priznajú“, že hrajú divadlo. Keď sa komediálna skupina predstaví a rozdelí si úlohy, do rozbehnutého predstavenia vbieha manželka jedného z hercov, ktorá žiarli na jeho výstup s mladou herečkou. Vzniká dvojitý efekt divadla v divadle. Dagmarka, hrá ju Bibiána Tarasovičová, v civilnom oblečení s igelitovými taškami s nápisom Tesco sa po krátkom rozhovore so svojím divadelným manželom, zapojí do predstavenia tým, že preberá do rúk hru na akordeóne. Žiarlivosť, hlavný motív a hnací motor tragédie takto zobrazil Nvota aj v civilnej podobe.

Nvotov text má spád, pôsobí kompaktne a zaujímavo. Aj sám Shakespeare spájal vo svojich hrách vysoké s nízkym, tragické s komickým. Jakub Nvota ku štipke tragického pripojil viac komediálneho, ale urobil to znamenite.

Scénu a kostýmy navrhla Nataša Janíková v duchu kočovnej divadelnej skupiny. Na javisku sa nachádza fakľa a tenké drevené stĺpy. Herci z nich odvíjajú látky, ktoré používajú pri javiskových akciách. Na vrchol stĺpikov v istej chvíli nastoknú listy - stĺpy sa menia na palmy. Jednoduchým trikom sa presúvame na nové miesto deja, na Cyprus. Výraznou rekvizitou sú tri gondoly. Herci ich používajú tak, že ich na seba zavesia a pohybujú sa s nimi v priestore.

Kostýmy sú pestré a nápadité. Predstaviteľka Emílie Milada Fipčíková má fialovo-hnedé šaty a na krku zavesené vrecúška, ktoré vytvárajú jej prsia. Kostým Jána Demka (predstaviteľ Cassia) má na nohaviciach v oblasti slabín akýsi vyklápací „pultík“, na ktorom hrá niekoľko výstupov s marionetami. Režisér sa rozhodol, že spomínaný hnací motor deja stelesní. Jana Eliášová stvárňuje démona žiarlivosti výborne. Vo chvíli, keď Othella opantávajú pochybnosti, robí to ona doslovne rôznymi pohybovými kreáciami – po Othellovi sa šplhá, lezie po ňom, zachytí sa na jeho tele. Má odetý fialový overal s kapucňou a nepravidelne poprišívanými kúskami kožušiny a plstnatých kúskov látok. Desdemona (Ivana Danková) má ako podškrtnutie svojej nevinnosti odeté biele šaty. Juraj Tabaček (hrá Jaga) má honosnejší odev ako Cassius – trištvrťové nohavice, zelené pančuchy, okolo krku výrazný golier. V Shakespearovej hre je uvedené, že Othello je Maur a má tmavú pokožku. V žilinskej inscenácii tento fakt naznačili veľmi decentne. Jozef Abafi má na lícach nakreslené vyfarbené čierne kruhy. V závere inscenácie, keď dochádza k vyvrcholeniu deja a Othello opantaný žiarlivosťou vraždí, nasadí si Abafi nadrozmerné ruky, ktorými škrtí Desdemonu.

Herci sú zohratí, hrajú s nasadením, inscenácia má výborné tempo, jej dynamiku dokážu udržať počas celého predstavenia. Lukáš Púchovský predstavuje šéfa divadelnej skupiny a je rozprávačom celého príbehu Othella a Desdemony. Má výraznú artikuláciu, príjemný hlas, prirodzený prejav. Dobrý dojem však kazí jeho rezignácia na asimiláciu a jazykové nepresnosti (nech nie je autorka tejto recenzie považovaná za jazykovú puritánku, no slovo „môžme“, ktoré Púchovský používa, v slovenčine neexistuje, je len slovo môžeme).

Hudbu zložil Andrej Kalinka, ktorý v každom predstavení hrá na harmonike a bicie. Je výborná, trefná, výrazne pomáha atmosfére celej inscenácie. Režisér použil rôzne divadelné prostriedky - spomalené opakovanie scén, vystúpenie hercov z postáv, hyperbolizáciu... V inscenácii je množstvo výborných gagov, slovných aj akčných fórov.

Pravdepodobne by nebolo správne určiť, ktorá z v úvode spomenutých inscenácii je najlepšia. Každá totiž použila inú poetiku, iný prístup k Shakespearovmu textu. Žilinský Othello alebo Škrtič Benátsky je nápaditá, do detailu prepracovaná, plnokrvná inscenácia. Dobré antiiluzívne divadlo nám núka ilúziu, že ten kto túži po artisknej inscenácii, ktorá dáva prednosť hereckej akcii pred zbytočnými slovami ju v žilinskom Bábkovom divadle našiel.

Lenka Dzadíková 15. 06. 2007


« nahor
Všetko naopak v žilinskom bábkovom divadle

Ján Štrbák: ZRKADLO ALEBO VŠETKO NAOPAK

Scenár a réžia: Ján Štrbák a.h.
Dramaturgia: Eduard Kudláč
Scéna: Ján Zavarský a.h.
Kostýmy a bábky: Eva Farkašová a.h.
Hudba: Miloslav Kráľ a.h.
Účinkujú: Bibiana Tarasovičová, Ján Demko, Ivana Danková, Jana Eliašová, Milada Filipčíková, Peter Hejhal, Juraj Tabaček, Jozef Abafi

Premiéra: 27. apríla 2007, Bábkové divadlo Žilina

Žilinské divadlo venuje osobitú pozornosť pôvodnej dramatickej tvorbe. Od roku 2005 uvádza každú sezónu víťaznú hru zo súťaže ARTÚR, ktorej je iniciátorom (spoločne s Divadelným ústavom) a dlhodobo dostávajú priestor aj autori z domáceho divadelného prostredia. Okrem toho hosťujúci režiséri prinášajú na repertoár svoje dramatizácie rozprávok. Medzi nich sa v posledných rokoch zaradil aj činoherný režisér a autor Ján Štrbák. V sezóne 2005/06 uviedol so žilinským súborom svoju prvú bábkovú hru Spravodlivý autobus a v apríli 2007 mala premiéru jeho ďalšia autorská rozprávka Zrkadlovo alebo všetko naopak. Nepochybne, Štrbák sa pozerá na svet dieťaťa netradičnými a vtipnými očami.

Aj v tomto prípade svoju vzdorovitú, trojročnú Narcisku, ktorá neposlúcha rodičov, nerada sa umýva a už chce byť dospelá, dostáva v kúpeľni za zázračne zrkadlo. Do krajiny, kde je všetko naopak. Narciska sa tam stáva premúdrenou, trinásťročnou slečnou. Prekvapene zisťuje, že Ježko Jožko chodí hore, obrátený dolu hlavou. Ešte aj jabloň rastie dolu korunou, preto sa mu nedarí striasť z nej jabĺčko. Ryba Biba zasa pláva pospiatky, plutvou. vpred. Zamilovaný Rak Peter jej nedokáže vyznať lásku, lebo mu z úst pod vodou vychádzajú iba bublinky. Samoľúby kvet Narcis sa vystatuje a svojím chovaním pripomína svoju menovkyňu, slečnu Narcisku. Had sa pohybuje na korčuli, ale najrýchlejším zo všetkých je Slimák. Slon letí vo vzduchu a vláknom ho zo zeme ovláda Pavúk Riško. Pretože je od neho vzdialený, nemôže ho nechať ani pozdravovať. Narciska postupne každému pomôže. Ježkovi strasie jabĺčko, Rakovi prečíta z bubliniek pre Rybu vyznanie lásky, Hadovi pomôže vyzuť sa z korčule, Slimákovi prečistí oči, aby pri rýchlosti lepšie videl a od Pavúka nechá pozdravovať Slona. Tým, že všetkým pomohla, vracajú sa jednotlivcom ich pôvodne vlastnosti. Narciska sa dostáva do školy, v ktorej sa učí na všetko zabúdať. Stretáva sa s múdrou Sovou Táňou, hovoriacou slová pospiatky. Tá jej poradí, aby si nenamýšľala, že je už dospelá, lebo na svet dospelých má ešte dosť času. A ak urobila niekomu niečo zlé, nech mu dokáže povedať zázračné slovíčko Prepáč ! Narciska sa priznáva, že sa k rodičom nepekne správala. Vyslovuje čarovné slovíčko a celý príbeh sa dostáva späť, na začiatok do kúpeľne.

Svet za zrkadlom je uzatvorenou rozprávkovou krajinou, plnou fantázie a neuveriteľných protikladov, krajinou po ktorej putuje malá Narciska, aby sa poučila a priznala si svoje prehrešky. Je preto nepochopiteľné, prečo do tohto detského sveta fantázie neustále vstupuje otec ? Ak sa občas v krajine za zrkadlom ozývajú naliehavé hlasy rodičov, naháňajúce Narcisku do škôlky, je to ešte pochopiteľné. Ale každý príchod otca na scénu sa stáva rušivým elementom a vo svojom výsledku zbytočnou retardáciou príbehu. Otec totiž zo zásady nemôže zasiahnuť do deja za zrkadlom (tak mu to určil autor). Preto iba neúčinne vykrikuje po Narciske, spieva úpenlivé songy, alebo sa obracia s otázkami na obecenstvo, nečakajúc na ich odpovede, aby sa napokon „nebadane“ vytratil zo scény. Štrbák akoby naraz neveril, že príbehy za zrkadlom majú dostatočnú silu diváckeho zaujatia a katarziu detskej hrdinky a „na pomoc“ im posiela spomínané barličky. Bez nich by sa Štrbákovo Zrkadlovo absolútne zaobišlo a autor by si súčasne vytvoril aj väčší priestor na ďalšie akcie, bez zbytočných moralizujúcich sentencií.

Rozprávkový príbeh sa odohráva v kúpeľni a v priestore za zrkadlom. Ján Zavarský navrhol však studený, neosobný priestor bez fantázie, v ktorom si len ťažko vieme predstaviť, že sa v ňom denne pohybujú rodičia a najmä malá Narciska. Potom aj vtipne myslené odchody matky (Bibiana Tarasovičová) cez skrinku pod umývadlom, vyznievajú nenáležite. Hravosť a nápaditosť zostala na bábkach Evy Farkašovej. Okrem Narcisky, bábky-manekýna na predscéne a jej zmenšenej podoby za zrkadlom, strieda výtvarníčka magnetické bábky (vodené zozadu na veľkej bielej ploche), s trojrozmernými bábkami javajkového typu. Iný vtipný druh zvolila pri postavách žiakov, kde skombinovala tvár živého herca s telom bábky. Pri Sove vychádzala z detskej papierovej vystrihovačky a pri Pavúkovi využila jeho krútiace sa nohy. Bábky svojou farebnosťou a bohatou technologickou rôznorodosťou, výtvarne oživili celý jednotvárne pôsobiaci hrací priestor.

Pravda, zvolený druh bábok vyžadoval aj precízne vodenie magnetických postavičiek. Treba povedať, že Jozef Abafi (Ježko, Had), Peter Hejhal (Slon), Milada Filipčíková (Ryba), Bibiana Tarasovičová (Kvet), zvládli novú technológiu adekvátne s obmedzenými možnosťami vodenia plošnej bábky. Po animačnej stránke za nimi nezaostávala ani Jana Eliášová (Sova) a Juraj Tabaček (Slimák). Vážne výhrady musím však vysloviť na adresu javiskovej reči hercov. Nedostatočná artikulácia, prehĺtanie koncoviek, ledabolá výslovnosť vedú k tomu, že vety sa často nedostávajú cez paraván k detskému divákovi. (Je to problém, na ktorý poukazujem aj pri iných inscenáciách divadiel). Väčšina hercov vytvára postavu na vonkajškovom hlasovom klišé, ktorému chýba charakterová plastickosť a hľadanie významového akcentu vo vetách. To si herec v profesionálnom divadle nemôže dovoliť. Najmarkantnejšie sa to prejavuje u Ivany Dankovej v postave Narcisky. Na detsky položenom hlase chrlí vetu za vetou v takom tempe, že už nevieme čo hovorí, na čo, a prečo odpovedá svojmu partnerovi. Stráca sa význam dialógu a vzájomný vzťah medzi postavami. (Na tomto „princípe“ stavajú svoje detské travestie aj herečky v činoherných predstaveniach pre deti). Ak k tomu prirátame aj pesničky nahrané na plejbek a spievané v divokom hudobnom rytme Miloslava Kráľa (Otec Jána Demka evidentne nestačí vyspievať „posolstvo“ pesničky), unikajú z hry počas predstavenia dôležité informácie. (Otváranie úst hercov na plejbek sa už stalo žilinským zlozvykom).

Autor a režisér Ján Štrbák priniesol svojím Zrkadlovom na žilinskú scénu modernú rozprávku hru. Svojou inscenáciou, možno nechtiac, nastavil zrkadlo aj terajšiemu žilinskému umeleckému súboru.

Vladimír Predmerský 27. 04. 2007
teatrológ


« nahor

«predchádzajúce | nasledujúce »
 
verzia pre staršie prehliadače | BÁBKOVÉ DIVADLO ŽILINA © 2007